V dialógu medzi ľuďmi rôznych kultúr a náboženských orientácií sa často objavuje téma otázky: „Môžeme vždy dúfať? A v čom?".
Otázka, ktorá intenzívnejšie rezonuje vo chvíľach ťažkostí a zoči-voči porážkam či najmučivejšiemu utrpeniu. Ale aj keď čelíme sklamaniam z ideálu alebo súboru hodnôt, ktoré nás fascinovali.
Presne v týchto chvíľach pochybností sme nútení prehodnotiť svoje presvedčenie, hodnoty a presvedčenia, do ktorých sme vkladali svoju nádej. A spolu s nimi nájdite silu čeliť im a vyzdvihnite veľkosť ľudského bytia schopného padať a vstávať, prežívať slabosť vedome, bez zbytočných zázračných očakávaní.
Veriť je oveľa viac ako dúfať v riešenie našich problémov, je to skôr impulz, ktorý nám umožňuje pokračovať v chôdzi. Život sa práve v týchto chvíľach môže záhadne stať autentickým darom.
Veriť v záväzok, ktorý dáva zmysel životu, nie je ako prijať zmluvu, ktorú raz podpíšete a potom sa na ňu už nikdy nepozriete, ale je to skutočnosť, ktorá premieňa a preniká do každej každodennej voľby.
Malou pomocou pri takomto živote je nemyslieť na extrémne situácie, ktoré nás môžu len vystrašiť a zablokovať, ale postaviť sa malým ťažkostiam každého dňa a podeliť sa o ne s našimi priateľmi. Takýmto spôsobom, ak neklesneme na duchu, zistíme, že každý deň nám môže ponúknuť novú príležitosť veriť a dať nádej ľuďom okolo nás. Je to sila priateľstva, ktorá hľadá dobro druhých.
Keď všetko ide dobre, je ľahšie cítiť sa silný a odvážny. Ale práve vtedy, keď prežívame skúsenosť so zraniteľnosťou, môžeme vybudovať niečo, čo nepominie a čo zostane aj po nás. Je to presvedčenie, ktoré človek nadobudne, keď zdieľa svoj život s niekým, kto nad všetko veril, kto bojoval a trpel a kto sa svojou láskou zblížil s každým. Títo ľudia po tom, čo ukončili svoj život na tejto zemi, zanechávajú takú stopu a ich pamäť je taká živá, že – záhadne – nás núti povedať, dokonca aj mimo nášho náboženského alebo nenáboženského odkazu: „Verím, verím... Pokračujme spolu!“.
