Naša každodenná skúsenosť nie je nikdy bez problémov a výziev, či už zdravotných, rodinných, pracovných, neočakávaných ťažkostí atď. Nehovoriac o obrovskom utrpení, ktoré dnes mnohí naši bratia a sestry prežívajú kvôli vojne, dôsledkom klimatických zmien, migrácie, násilia... Sú to situácie, ktoré sú často väčšie ako my.
Keď sa s nimi stretnete, je normálne mať obavy a cítiť potrebu cítiť sa bezpečne. Problém nie je vždy vyriešený, ale blízkosť skutočných priateľov nás utešuje a dodáva nám silu. Ťažkosti, s ktorými sa stretávame a ktorým spoločne čelíme, sú každodennou pripomienkou, aby sme naďalej verili v tie hodnoty bratstva, reciprocity a solidarity, ktoré túto cestu umožňujú. V tomto bratskom vzťahu môžeme cítiť rovnakú istotu, akú cítia deti, keď sa spoliehajú na rodičov, ktorí ich milujú, a tak žijú život inak, s väčším nadšením.
Pre Chiaru Lubichovú a pre mnohých, ktorí nasledovali a naďalej nasledujú jej intuíciu, táto istota pochádza z viery mať Otca. Chiara povedala: „...tá osoba vie, že je milovaná, a celou svojou bytosťou verí v túto lásku. Dôverne sa tomu oddáva a ono to chce nasledovať. Okolnosti života, smutné alebo radostné, sú osvetlené dôvodom lásky, ktorý ich všetky chcel alebo dovolil." Jeho slová možno aplikovať na všetkých, ktorí aspoň raz v živote zažili pravú lásku.
Charakteristickým znakom dobrého spoločníka na cestách je byť v službe, v osobnom rozmere vytvorenom hlbokými znalosťami a zdieľaním s rešpektom pre každého. Ide o život s transparentnosťou, súdržnosťou, bez druhých úmyslov, s čistou a bezpodmienečnou láskou, ktorá prináša mier, spravodlivosť a bratstvo.
Tak sa môže objaviť nové vedenie, ktoré je v našej dobe potrebné. Vedenie, ktoré tiež uprednostňuje dynamiku komunity v reciprocite, v ktorej sa navzájom uznávame bez straty identity. Naopak, vieme, v samote človek zažíva dezorientáciu a stratu obzorov.
My sami budeme môcť byť „sprievodcom“ pre tých, ktorí zažívajú chvíle ťažkostí, iba ak my zas zakúsime túto dôveru v iných. Ako hovorí brazílsky pedagóg a filozof Paulo Freire: „Nikto nikoho nevychováva; nikto sa sám nevychová; muži sa navzájom vzdelávajú cez svet“[1]. Inými slovami: vo vzdelávacej komunite nikto nikoho nič neučí, ale každý sa učí od každého v kontexte dialógu a kritickej reflexie reality.
[1] Freire, Paulo (2012) „Pedagogika utláčaných“ Ed
